Mýtus č. 2 – Sebapoškodzovanie je iba snaha o pútanie pozornosti

Väčšina ľudí, využívajúca  sebapoškodzujúce správanie, sa za svoje správanie HANBÍ a pociťuje VINU. Tí, s gurážou vyhľadať pomoc a podporu, mohli svoje správanie mesiace, dokonca aj roky tajiť,  než našli osobu, ktorej mohli veriť a zdôveriť sa jej.

Tento mýtus môže byť podporovaný fotografiami a obrázkami rán a jaziev nachádzajúcich sa na internete. V živote každého jedinca príde čas, kedy musí prijať svoje staré jazvy a pohnúť sa so svojím životom ďalej. Čo znamená, že fotografie jaziev a ich ukazovanie bude stále prítomné.  V mnohých prípadoch nejde o predvádzanie sa, alebo hľadanie pozornosti, je to jednoducho spôsob, akým si jednotlivec  dokazuje svoj prežívaný stres a keďže žijeme internetom, podobné fotografie sú zdieľané na internetových blogoch či profiloch na sociálnych sieťach.

Niektorí ľudia hľadajú podporu, ale nevedia ako o sebapoškodzovaní hovoriť. Niektorí svoje jazvy priateľom ukážu, alebo im pošlú ich fotku, ako spôsob ŽIADOSTI O POMOC. Týmto gestom hovoria „Potrebujem pomoc“ zatiaľ čo ich ústa hovoria „Som v poriadku, toto je v poriadku, nesmieš mi hovoriť čo mám robiť“.

Sebaporanenie samozrejme môže byť žiadosťou o POZORNOSŤ – pozornosť, akú každý kto je zlomený životom potrebuje a ktorú si zaslúži.  Sebaporanenie taktiež môže byť formou vnútornej komunikácie, kedy je poranenie poslom správy „Táto situácia nie je dobrá a momentálne som na tom fakt zle“, tak ako formou vonkajšej komunikácie, kedy jedinec vysiela ostatným správu „Život je pekne zložitý a ja sa s ním vyrovnávam najlepšie ako viem, ale je to ťažké“.

 

Copyright © StormLight 2011– www.stormlight.com. Informácie nie je možné využívať pre oficiálne účely bez písomného súhlasu združenia Stormlight.