Čo robiť?

Ako sa správať, keď zistíte že váš žiak, vaše dieťa, váš klient alebo váš kamarát sa zámerne poškodzuje? Uvádzame niektoré typy správania, ktoré sú vhodné a ktoré nie sú vhodné. Nasledovanie týchto bodov, by vám malo uľahčiť komunikáciu a vyrovnávanie sa s faktom, že váš žiak, vaše dieťa, váš klient alebo váš kamarát si zámerne ubližuje a taktiež uľahčí vstrebanie tejto situácie pre daného jedinca.

Veci, ktoré ROBIŤ….

Veci, ktoré NEROBIŤ

 

ü  Zvažujte vhodné formy komunikácie

 

*     Nenúťte ich o tom hovoriť

 

 

ü  Ponúknite im možnosť hovoriť o tom s vami, POKIAĽ budú chcieť.

 

*     Nevzbudzujte v nich pocit, že SP je niečo, čo treba držať v tajomstve, že je zlé o tom hovoriť alebo že musia o tom hovoriť (donútením, nie vlastnou vôľou).

 

ü  Spýtajte sa ich, či chcú rozprávať o tom, čo (ak vôbec niečo) ich viedlo k jednotlivým epizódam SP.

 

*     Nepredpokladajte, že každá epizóda SP má rovnakú príčinu.

 

ü  Opýtajte sa, či je niečo (ak vôbec), čo by ste podľa nich mohli urobiť, aby ste im pomohli.

 

*     Neusudzujte čo potrebujú a čo chcú a nerobte nič bez konzultácie  a bez ich vedomia.

 

 

ü  Ak sú ochotní o SP hovoriť – odporučte a povzbuďte ich vo vyhľadaní odbornej pomoci, copingových (vyrovnávajúcich) stratégií, podporných skupín, podporných fór atď.

 

*     Nenúťte ich aby vyhľadali pomoc a neberte im ich kontrolu nad situáciou (Nemusia byť pripravení. Nútením sa vám môžu odcudziť.)

 

ü  Dovoľte im mať nad vecami kontrolu do takej miery ako sa to dá (veľa ľudí, ktorí využívajú SP pociťujú nedostatok kontroly nad ich životmi, pocitmi atď.)

 

*     Nesnažte sa ich donútiť so SP prestať (napr. odstránením pomôcok na rezanie). Nedávajte im ultimáta, nerobte veci s ktorými nesúhlasia. Nikdy ich nežiadajte aby vám „sľúbili“, že sa nebudú poškodzovať. Jediné, čo dosiahnete je, že budú pod väčším tlakom a budú mať pocit viny pri každom ďalšom poranení.

 

ü  Naštudujte si čo najviac o problematike SP.

 

*     Nikdy nerobte unáhlené závery.

 

 

ü  Snažte sa a buďte porozumenia plný.

 

*     Nehovorte im, že to čo robia je zlé. Nesúďte ich.

 

 

ü  Dajte im najavo váš záujem, a že vidíte osobu, ktorá sa skrýva za SP.

 

*     Nemeňte na nich svoj pohľad ako na osobu (sú individualitou, nie sebapoškodzovateľom!).

 

 

ü  Buďte pozitívni. Zamerajte sa na ich silné stránky.

 

*     Nebuďte negatívni, ich SP automaticky nemení celú ich osobnosť.

 

 

ü  Ak vám zdelia, že sa práve poranili, ostaňte pokojní a opýtajte sa, či sa chcú o tom rozprávať alebo či nepotrebujú medicínske ošetrenie rany (aj napriek tomu, ako sa v skutočnosti cítite, nedajte to najavo).

 

*     Nebuďte na nich nahnevaní, nekričte na nich, nedajte najavo šok po každej individuálnej epizóde SP (Môžete sa takto cítiť, ale vyjadrením situáciu len zhoršíte, spôsobíte viac škody, a jedinec môže mať pocit viny).

 

 

ü  Vyhľadajte pomoc na spracovanie a pochopenie vlastných emócií a pocitov.

 

*     Neobviňujte sa, neberte to osobne.

 

 

 

ü  Pomáhajte len do tej miery, do akej sa cítite schopní. Musíte sa taktiež starať o svoje vlastné zdravie. Musíte si zachovať určitú sebazáchovu, podporovanie niekoho iného môže byť emocionálne vyčerpávajúce.

 

 

*     Neobviňujte ich za to, že sa trápite, nevyčítajte im aký veľký dopad má ich správanie na vašu osobu. Toto môže vyvolať ešte väčší pocit viny a môže to viesť k ďalšiemu poškodzovaniu.  

 

ü  Ponúknite im nápady na odpútanie pozornosti od SP – rozprávajte o veciach, ktoré nesúvisia so SP, pozrite si spolu film, choďte sa prejsť atď., ale rešpektuje ich požiadavky na čas osamote.  


 

*     Nepredpokladajte, že vždy, keď sa cítia mizerne, sa potrebujú o SP rozprávať alebo že nemôžu ostať osamote, mať priestor sami pre seba.

Môje dieťa sa sebapoškodzuje

Zistenie, že Vaše dieťa si vedome ubližuje, môže vo Vás pochopiteľne vyvolať zmiešané pocity: hnev, šok, vinu, strach a smútok. NEPANIKÁRTE a PREHNANE NEREAGUJTE – Vaše dieťa nie je samo a vy taktiež nie.

SP je copingový (zvládajúci) mechanizmus, ale nie je samovražedným správaním a nie vždy automaticky znamená, že Vaše dieťa trpí psychickým ochorením. Mladí ľudia väčšinou zápasia so životom doma, so školou, s tlakom a nárokmi, aby uspeli a aby splnili očakávania iných.

Nepredpokladajte, že Vaše dieťa má jednoduchý život len preto, že „vyzerá byť šťastné“ a že mu dáte „všetko“.  

Ako reagovať ?

Vaša prvá reakcia a prvý rozhovor s dieťaťom bude mať naň veľký DOPAD a môže ovplyvniť ako často bude Vaše dieťa s Vami komunikovať a do akej miery bude dôverovať Vašej pomoci.

KAŽDÁ SITUÁCIA je odlišná a spôsob ako sa s ňou popasujete závisí od vzťahu, ktorý máte so svojím dieťaťom, od jeho veku, od dôvodu, ktorý sa skrýva za jeho využívaním SP a od toho, či Vaše dieťa samo vyhľadalo Vašu pomoc, alebo ste na jeho poraňovanie prišli náhodou.

Rady na zváženie:

  • Naštudujte si problematiku SP správania.
  • Nebuďte znechutení alebo nahnevaní. Akákoľvek negativita z Vašej strany zvýši emocionálny stres Vášho dieťaťa a dieťa sa Vám môže odcudziť.
  • Uvedomte si, že to nie je Vaša vina, ale uvedomte si kvalitu vášho vzťahu – dá sa tento vzťah podľa Vášho dieťaťa zlepšiť? Čo môžete pre to urobiť?
  • Dajte svojmu dieťaťu najavo, že ste tu pre neho, ale vedzte, že SP správanie je tajnostkárke správanie a poznanie, že o tomto správaní viete, môže byť pre Vaše dieťa stresujúce – dajte mu čas na vstrebanie danej situácie predtým ako bude môcť o tom s Vami riadne rozprávať.
  • Zamerajte sa skôr na zistenie problému, ktorý sa skrýva za SP Vášho dieťaťa, ako na samotné poškodzovanie.
  • Odpútanie sa od SP je dlhodobý proces, pripravte sa na dlhé obdobie zotavovania sa.
  •  Nežiadajte Vaše dieťa, aby so využívaním SP jednoducho prestalo, alebo aby odstránilo predmety, ktoré pri tom používa – SP je spôsob, na ktorom lipne pri vyrovnávaní sa s prežívaným stresom. V prvom rade je dôležité, aby si osvojilo iný, zdravší a menej škodlivý spôsob zvládania stresu.
  • Ponúknite svojmu dieťaťu sprevádzanie k doktorovi alebo odborníkovi, ale nenúťte ho  a rešpektujte jeho potrebu na súkromie  bez ohľadu na jeho vek.
  • Pokiaľ nemáte podozrenie, že rany Vášho dieťaťa potrebujú zdravotnícke ošetrenie, nežiadajte, aby Vám dieťa ukázalo svoje rany – zahanbí ho to a bude viac tajnostkárske.
  • Pamätajte, že Vaše dieťa je stále rovnakou osobou, ktorú ste predtým poznali a ľúbili – SP správanie je len jeho malou súčasťou .
  • Správajte sa k svojmu dieťaťu ako obyčajne, hlavne ak sú v domácnosti ďalší mladí ľudia, ktorí potrebujú podporu s vyrovnávaním sa so SP svojho súrodenca.
  • Podporujte svoje dieťa, aby hľadalo zdravie a šťastie každý deň (detstvo má byť zábavné).
  • Nezabúdajte sa starať sami o seba – je náročné sa vyrovnať so SP milovanej osoby, nebojte sa pre seba vyhľadať extra podporu počas obdobia pomáhania svojmu dieťaťu.

Kedy vyhľadať zdravotnícku pomoc?

Väčšina škrabancov a rezných rán môže byť ošetrených doma. Svojmu dieťaťu môžete poskytnúť sterilný obväz, antiseptické mydlo a náplasti. Popáleniny si môžu vyžadovať ošetrenie lekárom.

V prípade, že je poranenie vážne, alebo v prípade predávkovania, je nutné vyhľadať zdravotnícku pomoc (155).

Buďte si vedomí toho, že aj napriek tomu, že sebapoškodzovanie nie je samovražedným (suicidálnym) správaním, emocionálny stres, ktorý vedie k seba-poraneniu, môže takisto viesť k myšlienkam na samovraždu.

Ak máte pocit, že Vaše dieťa je v nebezpečenstve, urgentne vyhľadajte odbornú pomoc.

 

Copyright © StormLight 2011– www.stormlight.com. Informácie nie je možné využívať pre oficiálne účely bez písomného súhlasu združenia Stormlight.

Ako pomôcť kamarátom?

Zistenie, že tvoj kamarát/ kamarátka  si vedome ubližuje, môže byť zarážajúce. Ak ti o tom povie sám/a, môže sa stať, že nebudeš vedieť ako reagovať, čo mu/jej na to povedať.  Taktiež, ak máš podozrenie, že jeden z tvojich kamarátov si ubližuje,  môžeš si byť neistí  tým, či mu/jej o tom povedať alebo nie.

Najdôležitejšie zo všetkého je NEPANIKÁRIŤ A PREHNANE NEREAGOVAŤ– tvoj kamarát/tvoja kamarátka nie je sám/a a ty taktiež nie.

SP správanie je copingový (zvládajúci) mechanizmus, a nie je samovražedným správaním a vo väčšine tvoj kamarát/tvoja kamarátka nie je vo vážnom riziku.

Ako reagovať ?

Tvoja prvá reakcia bude mať veľký DOPAD na tvojho kamaráta/kamarátku, a môže do budúcnosti ovplyvniť vaše priateľstvo a vašu komunikáciu.

Maj na mysli, že SP správanie je copingový (zvládajúci) mechanizmus, a že ak si tvoj kamarát/tvoja kamarátka ubližuje, je to preto, lebo prežíva emocionálny stres, napätie.                                                                                                                                

Vyhni sa zvýšeniu tohto stresu zvážením nasledujúcich bodov:

  • Naštuduj si problematiku SP.
  • Nebuď negatívny a neobviňuj svojho kamaráta/kamarátku zo snahy upútať na seba pozornosť, alebo že je „Emo“ – SP správanie je copingový mechanizmus a tvoj kamarát/kamarátka možno len potrebuje byť vypočutý/vypočutá.
  • Daj svojmu kamarátovi/kamarátke najavo, že tu pre neho/ňu si, ale nenúť ich o tom rozprávať ak sami nechcú.
  • Neklebeť alebo nerozširuj informácie o danom probléme, ak ťa o to tvoj kamarát/kamarátka nepožiada.
  • Skôr sa zameraj na zistenie problému, ktorý sa skrýva za SP tvojho kamaráta/kamarátky, ako na samotné ubližovanie – nežiadaj, aby ti ukázali rany alebo aby s tebou zdieľali metódy SP, ktoré používajú.
  •  Nehovor im, aby prestali – SP správanie je spôsob, ktorým sa vyrovnávajú s prežívaným stresom. V prvom rade je dôležité, aby si osvojili iný, zdravší a menej škodlivý spôsob vyrovnávania sa.
  • Poznaj svoje limity a podpor svojho kamaráta/kamarátku, aby vyhľadali pomoc učiteľa alebo rodiča, ale v žiadnom prípade ho/ju nenúť.
  • Správaj sa k svojmu kamarátovi/kamarátke rovnako, stále sú rovnakou osobou a SP z nich nerobí nenormálnych alebo bláznov.
  • Podporuj svojho kamaráta/kamarátku, aby hľadali zdravie a šťastie každý deň,  a robte spolu veľa zábavných vecí, tak ako predtým.
  • Nezabúdaj sa starať sám/a o seba – je náročné sa vyrovnať so SP osoby, na ktorej ti záleží, neboj sa pre seba vyhľadať podporu navyše.

Kedy o tom povedať ?

SP je spôsob vyrovnávania sa s emocionálnym stresom, napätím a NIE JE samovražedným správaním.  Avšak, rovnaké problémy, ktoré vedú k emocionálnemu napätiu, môžu viesť k myšlienkam na samovraždu.

Ak tvoj kamarát/kamarátka niekedy spomenie samovraždu, ber to vážne a informuj o tom učiteľa alebo rodiča, aj keď ťa kamarát požiada aby si tak nerobil. Navrhni, že o tom môžete niekomu povedať spoločne.

 

 

Copyright © StormLight 2011– www.stormlight.com. Informácie nie je možné využívať pre oficiálne účely bez písomného súhlasu združenia Stormlight.