Veci, ktoré ROBIŤ….

Veci, ktoré NEROBIŤ …

ü  Zvažujte vhodné formy komunikácie

     Nenúťte ich o tom hovoriť

ü  Ponúknite im možnosť hovoriť o tom s vami, POKIAĽ budú chcieť.

     Nevzbudzujte v nich pocit, že SP je niečo, čo treba držať v tajomstve, že je zlé o tom hovoriť alebo že musia o tom hovoriť (donútením, nie vlastnou vôľou).

ü  Spýtajte sa ich, či chcú rozprávať o tom, čo (ak vôbec niečo) ich viedlo k jednotlivým epizódam SP.

     Nepredpokladajte, že každá epizóda SP má rovnakú príčinu.

ü  Opýtajte sa, či je niečo (ak vôbec), čo by ste podľa nich mohli urobiť, aby ste im pomohli.

     Neusudzujte čo potrebujú a čo chcú a nerobte nič bez konzultácie  a bez ich vedomia.

ü  Ak sú ochotní o SP hovoriť – odporučte a povzbuďte ich vo vyhľadaní odbornej pomoci, copingových (vyrovnávajúcich) stratégií, podporných skupín, podporných fór atď.

     Nenúťte ich aby vyhľadali pomoc a neberte im ich kontrolu nad situáciou (Nemusia byť pripravení. Nútením sa vám môžu odcudziť.)

ü  Dovoľte im mať nad vecami kontrolu do takej miery ako sa to dá (veľa ľudí, ktorí využívajú SP pociťujú nedostatok kontroly nad ich životmi, pocitmi atď.)

     Nesnažte sa ich donútiť so SP prestať (napr. odstránením pomôcok na rezanie). Nedávajte im ultimáta, nerobte veci s ktorými nesúhlasia. Nikdy ich nežiadajte aby vám „sľúbili“, že sa nebudú poškodzovať. Jediné, čo dosiahnete je, že budú pod väčším tlakom a budú mať pocit viny pri každom ďalšom poranení.

ü  Naštudujte si čo najviac o problematike SP.

     Nikdy nerobte unáhlené závery.

ü  Snažte sa a buďte porozumenia plný.

     Nehovorte im, že to čo robia je zlé. Nesúďte ich.

ü  Dajte im najavo váš záujem, a že vidíte osobu, ktorá sa skrýva za SP.

     Nemeňte na nich svoj pohľad ako na osobu (sú individualitou, nie sebapoškodzovateľom!).

ü  Buďte pozitívni. Zamerajte sa na ich silné stránky.

     Nebuďte negatívni, ich SP automaticky nemení celú ich osobnosť.

ü  Ak vám zdelia, že sa práve poranili, ostaňte pokojní a opýtajte sa, či sa chcú o tom rozprávať alebo či nepotrebujú medicínske ošetrenie rany (aj napriek tomu, ako sa v skutočnosti cítite, nedajte to najavo).

     Nebuďte na nich nahnevaní, nekričte na nich, nedajte najavo šok po každej individuálnej epizóde SP (Môžete sa takto cítiť, ale vyjadrením situáciu len zhoršíte, spôsobíte viac škody, a jedinec môže mať pocit viny).

ü  Vyhľadajte pomoc na spracovanie a pochopenie vlastných emócií a pocitov.

     Neobviňujte sa, neberte to osobne.

ü  Pomáhajte len do tej miery, do akej sa cítite schopní. Musíte sa taktiež starať o svoje vlastné zdravie. Musíte si zachovať určitú sebazáchovu, podporovanie niekoho iného môže byť emocionálne vyčerpávajúce.

     Neobviňujte ich za to, že sa trápite, nevyčítajte im aký veľký dopad má ich správanie na vašu osobu. Toto môže vyvolať ešte väčší pocit viny a môže to viesť k ďalšiemu poškodzovaniu.  

ü  Ponúknite im nápady na odpútanie pozornosti od SP – rozprávajte o veciach, ktoré nesúvisia so SP, pozrite si spolu film, choďte sa prejsť atď., ale rešpektuje ich požiadavky na čas osamote.  

     Nepredpokladajte, že vždy, keď sa cítia mizerne, sa potrebujú o SP rozprávať alebo že nemôžu ostať osamote, mať priestor sami pre seba.